Kolaps systému split w. Posledná minúta

(Kolaps systému split w. Posledná minúta)

Existencia

Všetko,
čo nič netrvá, necítiť.
Všetko,
čo niečo trvá, sa nedá vydržať.

Človek je celkovo zmarom,
či už chce alebo nie.
Pokiaľ sa mňa týka,
nemám najmenších pochýb,
že som úplným zmarom.

Vôbec som na svete nemal ani byť.
Moja prázdnota
skutočne prekračuje medze slušnosti.
Som taký prázdny,
že nebyť prázdnoty,
v ktorej existujem,
tak ani neviem,
že existujem.

Negativita

Negativita je totálnou umeleckou formou.
Je to tak preto,
že život je ublížením na zdraví.

Mohol by som povedať,
že indivíduum
je ublížením na zdraví spoločnosti.

O prírode môžem povedať
celkom to isté.
Jedinec je ublížením na zdraví prírody.
Prírode ale človek naubližoval veľmi
a na jej zdraví sa človek podpísal najviac.

Ako jedinec je postrádateľný,
ako druh je nepotrebný.

Nikam

Nakoľko si nerobím už o ľudskom druhu žiadne ilúzie,
sa obávam pravdy, ktorá sa stane skutočnosťou.
To je nezvratný proces.
Nadíde bod, z ktorého cesta späť nepovedie nikam.

Už aby som zomrel

Už aby som bol mŕtvy.
Nemal pocit,
že mám ešte čo strácať za čas.

V medziach normality
sa už nepohybovať
a nestávať sa účastníkom
svojho myšlienkového pochodu na zmysly.

Asimilácia

Persona non grata!
Amok!
Nenávisť ku kultúre,
čo odzrkadľuje bolesť v samote
človeka zlomeného na samom duchu!
Všetko je čistý vzduch!

Sme na tom zle.
Najnižšia vitalita.
Automaton nihilin.
Asimilácia je in.
Adaptácia je out.

Deus Ex Machina

Stena ťarchy
strechy nad hlavou ega
alfa smrti, omega života,
knihy mŕtvych bez titulu, bez názvu.
Prach, v ktorý obraciam most

jedným dychom von,
druhým dýcham dnu deus ex machinu
vo víre tvojich tancujúcich hviezd,
čo potemneli v tunely svetla sveta.

Kult pravdy bytia, ľudstva metla,
sebadôvera značne podrytá.
Ide vonkoncom za otcom na kríži
klon sebavedomia zo skúmavky.

Červy ľudské sa krútia,
čím špinavú vodu ešte mútia,
znenazdajky okamihy sa vytrácajú
rýchlejšie ako celý čas filtrovaný
bez oka mihnutia riavy
uberajúcej sa do zabudnutia.

Guľka

Korupcia moci
nad hlavou.
Nemám nič na práci,
preženiem si ňou guľku,
neriadenú strelu
do zátylku.

Ako moja myšlienka
kníše sa v bezvetrí,
moje ja nič dobré nevetrí,
od buka do boka neveští,
iba do vetra ští
a pes ďalej beží
v skrumáži,
mám ho v ráži.
Ničota!

Neostáva nič, než byť
na sklonku pozdným
výhonkom civilizácie,
kultúry systému tichšie.

Pes sa slamky chytá,
rukami a nohami padá.

Homo sapiens Rapiens

Mamon je sudcom,
najvyšším sudcom všetkých vecí,
alfou a omegou je mamon.
Posledný súd mamonu prichádza.
Je čas, o ktorý treba bojovať, už tu?

Znásilňujem zem,
aby som sa dobil dna svojho mamonu,
aby som narazil na jeho dno, tak pálim,
režem, vivisektujem, produkujem bolesť,
strach, slzy, plač, hekatomby, bomby,
rieky skurvenej bolesti, ktoré sa navracajú s časom hororu,
ktorý na Zemi som rozpútal ja, homo sapiens rapiens.
Mamon je mierou všetkých vecí sudcom.
Mamon je pravda o mne.

Homo

Pozerám ti do očí, Homo,
máš ty na svedomí toto?
Kto dovolil ti prekročiť všetky hranice?
Kto vyvinúť sa z opice?
Kto zo Zeme urobiť stoku,
kto ju zniesť zo sveta kozmu?

Počuješ, Homo, ja som tvoja skaza,
mňa nezničí tvoja nákaza.
Ja som kosa,
som z kostí a mäsa
a nesmrdím ako tvoje peniaze.
Žiješ na večný dlh a ja prejdem cez rozum
tvojej nákaze!

Humanita

Záhadná smrť, bububu,
ešte si nedostal na hubu
od systému,
ale tvoj čas prichádza
a s tým, ako sa kráti,
prichádzajú tvoji kati.

Do stien dali ploštice,
nestačili slovenské kukurice.
Je to ako bumerang,
keď si ’Ndrangheta berie rang.
Sme jeden gang
svojho druhu systému,
telesnej formy, života hmoty.
Vydávame zvuky,
lebo je pre to príznačné,
že žijeme večne naposledy
a nie je to s tým v rozpore,
keď humanita je iba taká vata pravdy.

Kto by sa bol v tom rýpal osobne,
čistil by jeho duch už kamene posmrtne.
Tam v žilách krv, ktorá sa nepľuje, tuhne,
tu pri mne iba zbytky ležia.

Chtíč

Chtíč mamonu je ľudskej nátury súčasť.
Keď slnko zachádza úplne ku dnu,
pieseň znie v mojej hlave.
Je o tom, že lakota
je srdcom ľudskej nátury,
že chtíč je proste vo mne
a že ja prvý som na rane.

Koniec spraviť ľudskému chtíču!
Som tu od toho, aby som bol
na konci s dychom
pri šiestom vymieraní mojich bratov a sestier,
ktoré sa tak eufemisticky volá,
lebo je to v skutočnosti ich vyhladzovanie
a to si len moja lakota berie skurvené servítky.

Bez vítky k skurvenému mamonu,
ktorý je súčasťou, ktorý je srdcom ľudskej nátury!
Vieš to pochopiť?

Les

Les, z ktorého ostalo hovno,
z polovice do polovice
vedomia bez života,
druhej prírody dychu.
Hľadím a dívam sa zvrchu na to,
ako kat prišiel ku svojmu dielu.

Obývam svoju štvorhrannú celu,
kým mám výhľad už z ďaleka do ďaleka,
aby som videl v celej odpornej kráse zjav človeka.

Spadla pred ním opona
jeho mamona,
úradovala zase
a silné rameno štátu urobilo svoje
pre šťastie
ľudu a blaho národa.

Aha …! Hovno!
Odniesol to
les, ako vždy!
To je to hovno šťastia
a blaho národa!
Je len ľudské,
len ľudské silné rameno
krvopotne tne zuby
do živého lesa,
žne kat svoje obete vážne!

Rameno, rameno,
s prírodou a lesom je amen, no,
je hovno, no … no … no …
To je ono hovno ľudské,
čo z lesa ostalo.

Mongoloid

Pôrodné trauma svetovej duše,
ľudstvo nevie, čo so sebou od rozkoše.

Nadbytok máme iba človeka,
zo Zeme sa stala smradľavá stoka.
Je už odraná do pol boka,
z druhého ju derú ďalej
nonstop.
Buď hop, alebo sa
záhrada pozemská v základoch
otrasie z ľudskej svetovlády,
potom si so zbytkom už dá rady.

Zdevastovaná je Gaia a basta,
vymrieme po Damoklovom meči.
Ticho prírody lieči,
pre nás je už ale neskoro.

Vo svete tom novom, tam,
budúcnosť nevedie nikam.
Od prírody je nám nie obdoby,
dožili sme sa svojej poroby.

Mongoloid, humanoid mamona,
padlo skazené semeno jej do lona.

Na popol

Politika hovorí, že musíš dať cez hubu kokotom.
Keď pôjde do tuhého, budem sám v poli mŕtvych vojakom.
Tvoja pozornosť je nad slnko istejšia,
lenže ulice ostali po mne prázdne.
Vzal som to samopalom vážne,
vystrieľal som ich všetkých odvšadiaľ.

Tie vši mi skurvene žrali nervy.
Na znak toho, že vieš,
kedy pustiť žilou vôle k moci ma,
aby som sa nacical.
Som iba človekom, homo,
len homo so samopalom.
Poľujem na sociálny hmyz,
celým životom a telom
odstraňujem nezmysluplné existencie
prežratej civilizácie.

Pozri sa von oknom,
už tu budem o chvíľu, o moment,
aký nedáva ti tušiť, že dýcham.
Na mále, aké končí v drevenom futrále,
ty iba pýtaš sa ma otázky bez obalu.
Ale ja nepotrebujem svedkov
do toho, aby som dýchol dnu
a vydýchol napokon na pol …
Na popol …

Nemesis

Totem sudca – elektródy do mozgu napojené!
Sto rokov za opicami – hrajú sa na vedcov!
A výskum?! Psychopati v bielych plášťoch!
Kam vietor vás zavial páchať na tvoroch nevinných – o to viac,
o čo vy ste vinnými za tento zločin, volajúci o spravodlivosť?

Nemesis, vykúp dary nebies zatratením!
Dary z nebies, aby bolesť zmietla tú skurvenú háveď
do nekonečného zatratenia desu,
za živa, pod ostrím skalpelu!

Homo, ty skurvený pes hanby!
Môj apel ide k Bohu tvojmu,
lebo ja ho v sebe zabijem – po tebe!
Svet živočíšnej ríše je otvorená karma,
v nej ty sa prepadneš,
ako ťa tvoj hriech strhne na samú špirálu zla,
ktorú si si mienil otočiť okolo božieho prsta!
Z pekla do raja – z raja do pekla! Naveky!

Nika

Prepočul si, že nevieš nič o mne.
Som len, kto nechce za sebou nechať ekostopu v kozme.
Nestojí mi za to, že žijem
život času, ktorým s tebou mrhám.
Aký pán od prírody, taký krám
leta, zimy, jari, jesene.
Veľká hviezda, kde si sa skryla mi?
Úbohá patentovaná logika,
dávaj si pozor na to, kde je tvoja ekologická nika.

Nirvána

Nirvána je pracovný pojem nespracovaných zážitkov,
zbytkov logu, trauma si s nikým nezadá.

Zrodenie mäsa,
aby sa najedlo tučné prasa vágnych slov
o ešte vágnejších skutočnostiach
mágov prostrednosti cesty zlatej strednej
cez mŕtvoly živé, ešte ako tak živé …

Odpad

Svet sa do jedného vyvinul,
rodokmene pália zelené obvody.
Vidíš drevo ako technológiu?
Vidíš odvetvie priemyslu?
Vidíš mozog ako progres?
Vidíš mäso?
Vo svete, ktorý skončí premenou na smetie
v tlejúcom čase,
nie je času na vytváranie nástrojov, kostí,
nie je viac nič, čo by ešte bolo použiteľné.

Zastrčený v sieti temnej kyseliny
čelíme koniec koncov koncu,
ktorý neberie tento cyklus na nebi v duchu,
okolo akého sa točí proti slnku po špirále,
ktorá je otočená z vnútra nebies von.
Skonči svoje zamestnanie, školu
a choď pracovať ako krematór
na záhrade u tvojho otca a matky.

Pelech

Pelech komfortu, pohody a luxusu
nevymení za nádobu plnú hnusu,
pre ľudstvo, za prírody krásu,
keď je to tu celé na basu.

Vie, ktorá bije ľudskej DNA,
lebo ju vypije zo sna do dna,
rovnajúc sa tak tomu
neslávnemu genómu,
Zemskému karcinómu
menom človek.


My, opice, čo spadli sme na hlavu
z poznania stromu
a hrabeme sa v odpadkoch
svojich vlastných, ako vo
vnútornostiach matky Zeme.

Sme ďalej na svojom hone pravekom,
či chceme, či nechceme,
avšak aj keď nepostrádame
trošku ľudského bontónu,
už čoskoro prídeme na ranu.

Raz

Sme v keli,
lebo ľudstvo je v cieli,
pokrok priniesol si, čo sľúbil.

Bude to raz lepšie.
Ale lepšie bude? Raz?
Lepšie ako nikdy.
Skôr-neskôr si dáme zraz.

Raz to isto príde,
postavíme svoj svet na holej vode.
Raz to bude lepšie?
Kedy? Pre koho? A ako?

Slama

Komunikačná tepna sa otvorila,
zo Zeme tečie krv,
cítim jej srdce.
Krása tomuto svetu nepristane.
Nesluší, aby sme tento odporný skomercializovaný svet
skurvene skrášľovali.
Nechceme vidieť odporné reklamy,
ktoré pokrývajú všetky povrchy.
Nechceme trepať túto prázdnu slamu,
chceme zabíjať a nikdy sa nevracať
na tento človečí svet.

Splín

Sme moc, ktorá sa ti nehodí,
sme na potápajúcej sa lodi,
v dušiach splín pod krídlom bezpríčetnosti.

Žiaden Rím, kde by viedli mosty,
kde by metódy písali duchom neprítomným osudy vôle,
ktorá krváca pomimo kontrolu koruny tvorstva,
ktorá má aureolu bezprízornej struny duše,
aká sa zachvieva v tlachu moderného sveta.

Šelesteniu koniec

Synchrónne fungujúca Gaia
zrodená do krásy v práve znalom pravoverným,
žiadny význam, ktorý by spájal poriadok.
Komanduje nebesá obrazom bohyne,
na nich moju hlavu živenú myšlienkami.

Používa svoje sny ako referencie,
kým ostatní nestoja o obhajobu pravdy,
kľačia na zemi pred lžou.
Ty znova zváž, čo tvoje stanovisko dá ti za vinu,
keď duša, ktorá sa smiala, mala spievať o strachu.
Úzkosť z čista temnoty
používa svoje vnútro ako referenciu.
Dožaduje sa spravodlivosti, dožaduje sa lásky.

Transformácia

Postupne sa sunúc do absolútnej nerovnováhy
medzi Zemou a človekom,
k východu od západu, na vážkach prežitia,
skoro sa to zlomí do vyhynutia.
Vo vzduchu visí ťažký dioxínový mrak prachu
poháňaný nám rozprášiť kyslík
plniac naše pľúca,
sťahujúc sa ako slučka okolo základne života.
Zem už nie je, čo bývala.

Transformácia vodného obydlia
pretopená kokteilom špiny a chémie.
Človek pletúci sa do života, na ktorom toľkí závisia,
potom naše odpadky sa premenia na kapitál
pre vyvolených.
Deštrukcia nedbá na nič dobré,
environment ustupuje,
všetko sa zvracia vo svoj opak po zostupnej línii,
dlhodobo neudržateľnej stratégii
ľudského (príliš ľudského) prežitia.

Živel

Kože, kosti, obrazy nemohúcnosti,
bez moci vôle, aká sa zapisuje
veľkými písmenami čiernymi na bielom koni.
Chce zrkadlo v obraze ktoromsi
byť či nebyť na pozadí diania?
Sprisahanie plnia ekonomickí otroci,
svoje právomoci na srdci.
Siroty úbohého excesu
v kurze hubia, čo sľúbia,
na báze ľudskej, kde sa kurvia.
Korešpondencia s realitou,
despondencia, samozvaná trieda,
hebeda, leda s čiernou labuťou.

Ideme a naša púť je bezprízorná,
náš koniec istý.
Všetci sme debilní celkom,
žiť tu je debilitujúce.
Predzvesť konca všade.
Pozri sa okolo seba, na tie cintoríny,
nevidíš sa v nich?
V tých kameňoch svoje meno,
ktoré bude oplakávať dážď?
Potichu bude klopkať na viečko tvojej truhle,
ponesie sa v procesii večnej nikam,
nikam inam než do večného zabudnutia,
energie nestrácajúcej sa v hmote, čo ju pohlcuje.