Juraj Bakoš – V rozohraných ranách

Myšlienka rozdelená na svoje prvky

Myšlienka rozdelená na svoje prvky, pohľad spájajúci slová a pocity,
chladná racionalita hľadá vysvetlenie, v spleti nedokonalých obrazcov
zjavenia strácajú silu, ruky sa spájajú v modlitbe;
proste za všetkých, ktorých poznáte a o ktorých sa dopočujete.
Akákoľvek viera, akákoľvek všeobecná idea je bolestným poznaním,
predpisy a nariadenia aby človek nezabúdal na svoje pokorenie,
málokedy sa objaví to isté utíšenie, vlastnosť smerujúca
k deliacej čiare mysleného; hašterivosť a slová vznikajúce
z názorov, vedomé veci so svojimi previneniami
pozostávajú z odpúšťania, radšej opúšťame miesta,
kde sa prejavuje vedomé a metafyzické akoby sme mali konať a pomáhať.
Všeobecná idea býva nesprávne pochopená
jednotlivými stupňami ľudskej mysle, tak vzniká nesúlad v krajinách,
zloba a hnev medzi národmi; hovorím o svojom pôvode,
o vytvorenej svätosti vnútri i mimo nás. Aký má zmysel poohliadnutie sa
k predchádzajúcim aktivitám, k úvahám čo nemôžu byť detailne pochopené,
vzor, ktorý sa nemôže uplatniť v konaní.
Zo všetkého čo prešlo časovými udalosťami, zostáva bezbranná podoba,
zvädnuté listy neublížia, odpúšťame prežitým príbehom.
Chceme dotyky, kvety, skaly, zmeniť pustú farbu v našom chápaní,
to všetko sa tak ľahko stráca, vytvorená radostná nálada,
materiálny prístup k prežitým príbehom, vzájomná zodpovednosť
v činnosti a nasledovaní. Akoby sa rozsýpali písmená
na popísaných stranách v knihe, bezmenné pretrváva
a naše dni, naše predstavy akoby by boli jarným dychom trávy,
niečo čo pretrváva, nesúlad o ktorom premýšľame.

Očakávaš na vnútorné veci

Očakávaš na vnútorné veci; vzťah k činnosti s nevyriešenou otázkou,
v snahe zabudnúť rodí sa vietor, nepoznané sú jeho cesty.
Text odtrhnutý od svojej podstaty, objav urobený súhrnom v čiejsi mysli.
Znamenia sú v nás, na sídlisku v miernom stúpaní do kopca
spoznávaš svoj svet, bodnutie v smrekovom prítmí,
sychravosť a ticho sadá na uvädnuté prsty.
Opustenosť, to je ten stav, keď nikto nám už neklame;
rozdiel medzi naučeným a pochopeným, pretrvávajúcim v pamäti,
inteligencia so svojim štíhlym tvarom a usporiadaním,
nevládzeme sa ubrániť vytvorenému štýlu.
Epocha zjaveného nechce nové obete,
merať si sily a znova sa vrhnúť na neklamné znaky požadovaných vlastností.
Znova sa odkrývajú podzemné krídla, strach zaradiť sa do prírodných javov,
stať sa súčasťou svojej slobody a porovnávať zmeny, odpozorovanú skutočnosť.
Na konci, buď je to cesta alebo činnosť, koristnícka kvantita,
kvalita a duch, vzájomná harmónia celku, načrtnutý pohyb,
pojmy prechádzajúce do svojich vlastností, jedná schopnosť prechádzajúca v druhú.
V neživotných javoch sa nachádza analógia, s toho vznikajú niektoré spôsoby mysle,
prežité chvíle, vytvorený štýl, ktorý nás opäť núti k premýšľaniu a hľadaniu,
bránime sa mu zahanbení procesmi tela, dar v zániku pohladený vzdušnou vlnou.
Nedokonalé vyjadrenie uniká medzi riadkami novín,
čítaš nepostihnuteľné dobro a málo je tých, ktorí pochopia.
Zo šľapají sa odvíjajú tiene, nič tam nenachádzaš,
vesmírna prázdnota v pohľade medzi náznakmi svetla a skutočnosťou.
V drobných časticiach, v detailoch času rozsýpajúcimi sa v pohybe
počuť tiché plynutie, údery krvi v skalách a neživotných dejoch.

V rozoraných ranách

V rozoraných ranách sa ozýva bezmyšlienkovité odriekanie slov;
plač uzavretý v chladných okovách, dych zvíťazil nad opusteným priestorom,
obraz v zahalenom tvare koincidujúci s nevysvetliteľným dlhom;
príčina uctievaného, prichádzajúceho ráno s kvapkami rosy
v lupeňoch ruží, v dejoch neurčitého požehnania.
Cesta na ktorej sa dotýkame vzdialeného, dosahujeme predstavu
obetujúceho, v splietajúcich sa konároch počuť náreky a stonanie,
presvitá nebeská klenba, náhodnému pocestnému ukazuje
konvergenciu čakajúceho cieľa. Hodnotíme javy, ľútosť,
náš ľudský pôvod môže dosiahnuť alebo nie,
nič iné medzi tým neexistuje, stupnica bude modlitbou,
nie modlitbou strachu, nebudeme sa obávať, odsúdení a zatratení sa nevrátia,
hrôzostrašné výjavy sa stanú len spomienkou v sekulárnych sférach.
Bytosti opásané radosťou, bytosti so svojou príčinou k zamysleniu.
Cnosti viac alebo menej rozvinuté, naše konanie je nám dané,
Nepremieňa úctu na všednosť, viac alebo menej rozvinuté,
dostávame sa do okamihu, kedy sa všetko začalo,
to čo už bolo aj to čo bolo získané, podliehajúce vývoju a časovým premenám.
Doba pred vzniknutím skutku je výsledkom dlhodobého myšlienkového procesu;
zápas pokým trvá doznievanie, neukončená zvedavosť,
ukončená moderná podstata jazyka. Myseľ vyjadrená na niekoľkých stranách,
vyjadrené pocity v činnosti spájajúcou nás s neobmedzenou ideou.
Pohyby, cesta na ktorej vyrástli planúce okamihy,
dni alebo zázračné splynutie krokov.

Žiadosť ohraničená v tvare počatia

Žiadosť ohraničená v tvare počatia, prázdna fľaša keď odumiera pohladenie;
bakteriálne vášne, pretrhnuté cievy v parku.
Nespokojní so svojím šťastím, v diaľke na konci ulice spoznávame strom
na pozadí hmly a havraních krídel.
Otázka stúpa, snaha zbaviť sa vnútorného dôvodu nás privádza
k primitívnemu prapočiatku; náznak vyvolaný hľadaním odlišností,
vystrelený šíp, ktorý sa nedotkne svojho cieľa.
Obeť sa premieňa na pomoc, ktorou sme prispeli k šťastiu iného človeka,
výpoveď našich skutkov podobná našej nás nudí,
odlišná nás unavuje a strácame záujem.
Keď chceme zmenu, netúžime po spravodlivejšom usporiadaní,
opäť nás rozrušuje prekonávanie námah, očakávame nové víťazstva,
ďalšie pokorené sily, prísnosť a zabúdanie.
Prsty zaborené do skla, prázdna fľaša pochovaná v parku,
obsah a z neho unikajúca spomienka; láska alebo ako inak nazvať jav,
ktorý zabraňuje splynutiu spermie so zygotou aj keď dni sú neplodné.
Pieseň o lete nám nepovie už nič, nepripomenie nám obete,
dotýkali sme sa ich, zvíťazili sme nad trestom
a predsa sa neubránili určeniu svojich vlastností, konaniu pre iný cieľ;
nepoznáme ho dôkladne, cítime len jeho kontúry a to ako na nás vplýva,
ako unavuje myseľ a upevňuje v trvaní metafyzickú beznádej.
Človek obdarený duchom, hruď a nádych nepochopený rozumom.
Poznávame časom a opätovným vracaním sa k problémom,
objavíme len črty, znaky, charakteristickú aktivitu.
Prevlhnuté tkanivo pohlcuje radosť, stmavli chodníky
ale niečo z tlkotu jasu ešte ostáva, rodí sa progresívna sila organického,
nie všetko je iba úderom a podrobením.

Jednoduché zmysly

Jednoduché zmysly, telo bez zvedavosti; hláskové paralely jazyka,
v ktorých sa nemôže naplno rozviť láska ani víťazné predurčenie.
Rozanalyzovali sme svoje radosti, vlastnosť bez organizácie
a vývojového štádia stráca svoju plachosť.
Rozanalyzovali sme radosť, objavili všetky jej druhy, ako sa mohli rozvinúť
najvyššie formy dokonalosti? Špirála sa rozširuje, počiatok má v prachu,
v hline alebo na vodnej hladine, v benzoovom jadre
alebo v spájajúcich sa aminokyselinách.
Časové udalosti sú lineárne, beh o cenu sa nekončí,
v pohľade sa strácajú tvary a predstavy, ani myslenie samo o sebe
nie je vyvrcholením; tmavá chodba, na konci ktorej Ťa oslepí
svetlo jasného dňa. Historické deje smerujú k priamočiaremu zániku,
eschatologický koniec, nenachádzaš naplnenie v ľudskom snažení,
eschatologický koniec všetkej prirodzenosti;
rozkoly sa prejavujú vždy na vyššom stupni, nie je tu nič,
čo by sa stávalo víťazným ani čo by čakalo na svoju prehru,
s prejavmi moci kráľovstva božieho rastú sily zla,
systémy uspôsobené na rôzne účely s tým istým usporiadaním,
účely, ktoré sa nemôžu naplno rozvinúť, mohutnie pamäť,
zväčšujú sa rozdiely a rozmanitosť.
Vonkajšie podmienky nemôžu vyvolať zjavenie v nás,
nevyhrali tí, ktorí boli obdarovaní lež tí, ktorí sa vzdali
tohto sveta a sú nehmotní.
Príchod nie je ešte prejavená prirodzenosť, očakávaná spokojnosť,
trafenie sa do cieľa, nevyjasní sa zachmúrená obloha,
symbolizujúca hnev na nebesiach, neutíchne ruch na križovatkách,
v centre miest, vzdialenosť má dve časti; lúčenie
a vyklíčený detský smiech, počiatočná vernosť uprostred rozkvitnutých dlaní.

Diskurz sa privádza na postoje slov

Byť skutočným tvorcom a nie iba napodobiteľom ducha,
keď tóny sa rozplynú, písmo stratí svoj význam, koniec sa rozdrobí na prach
a tvary sa rozpadnú. V zániku sa prejavuje poslušnosť,
v zamrznutých kalužiach tvorca klonuje svoje stopy; vzruchy odumierajú
v mrazivom vánku. Pýtaš sa či existuje idea bez pevného presvedčenia,
neopakovateľný základ obnovujúci v mysliach veci a predstavy,
spájajúci nás s materiálnym svetom.
Milsand, mám ťa rád, teraz si to vybavíme, prenikneme
do ešte hlbšej prapodstaty, zväčší sa nepoškvrnená plocha,
kto chce stratiť svoju identitu, svoju túlavú samotu,
povzbudzuje v zápale obetovania aj iných.
Voľný verš nás zbavil obnoseného štýlu, klasického pohľadu
na básnické umenie, zväčšuje sa „zastavaná plocha“,
„myšlienka sa pripravuje pomaličky a umiestňuje náhodou slov,
ktoré produkujú určitý druh formálneho kontinua,
intelektuálna či citová hutnosť“, „diskurz sa privádza na postoje slov“.
Charakteristické znaky sa zachovávajú, veď ide predsa o literárne fakty,
nemusí byť všetko jasné ako svetelný lúč, nezrozumiteľné obsahuje
tragický pocit, vo svete zbavenom božstva pomáha zabudnúť,
pretože tí, ktorí sa namáhajú, všetci tí, ktorí potrebujú milosť
ostávajú a neustále čakajú. V každej dobe nás obmedzuje
nepochopiteľné, nepočujeme alebo nechceme počuť ten hlas,
milovať alebo vziať na seba jarmo je prosté,
málo je tých, ktorí pochopia.
Rozbila sa stará štruktúra reči, nezapríčinilo to len neustále
premýšľanie a skúmanie ale aj opakovanie toho,
čo prinášalo radosť z poznaného alebo prečítaného textu.
Počiatky nachádzame v starom Ríme. Nemusíme byť
skutočnými tvorcami reálnej veci,
napätím medzi formujúcimi sa mysľami.
Najprv je ľudská forma, kríž rozdelený na tri časti
v hľadaní človeka a dobrých vecí. Poslušnosť prejavená v citoch,
poznanie sa začína tam, kde sme vdýchli svoju múdrosť z textov,
kameň na brehu rieky, súcno bez pevného presvedčenia.

ze sbírky básní – Úvahy o slovách a hladaní