A keď zem popolom ľahne tak sa isto vyjasní... – Kristian Čura

Neviem čo bude ďalej. Sotva viem, že čo bolo doteraz. A čo bude ďalej nemám ani tušenia. Keď sa tento pokus skončí neúspechom bude neúspech kompletný a úplný. Neviem ako potom budem brať život, ale snáď v tom nebude až taký veľký rozdiel.

A môj osud na, ktorý nikdy nepríde nikto lebo neexistuje. Človek bez osudu, ktorý je imperatívom. Imperatív osudu bez osudu. V nejakej rovine sa ustálil človek či ide o rovinu bolesti, úzkosti, strachu, alebo radosti, hojnosti, pohody neviem. Nejaká rovina sa ustálila. Strach ako keby pominul na chvíľu je tu len prázdno.

Komplex v stave životnosti človeka, ktorý jestvuje napriek vôli všetkých, ale zároveň z nej. V protivách sa človek organizuje do skupinových pocitov. Je všade, ale nikde inde ako vo výraze mu zračí. Je všade nič, alebo všade niekto je duševno, je v protikladoch, ktoré v sebe spája, ale, ktoré voči sebe vyvoláva do elipsy. A čo každý ťa provokuje keď si trochu iný čo mne je už pokom. Ukázali sa a majú čo chceli tak nech si budú. Je ma hovno po ľuďoch.

Na tom, že sa s človeka stane niečo ešte nič nie je, ale natom, že niečo človek je už by malo byť niečo. Ak človek niečo je tak vlastne nemusí robiť ďalej nič a predsa toho mnoho vykoná. Keď mu ide o mnoho, ale keď mu nejde o veľa tak neurobí ani to málo. A človek je nakoniec rád, že je rád. Také šťastie na anglický spôsob o, ktoré usiluje Angličan, ale ináč sa človek znesie keď má svoje prečo s každým, dokonca aj zo sebou.

Témer obetovaný. Témer lebo si priemer, alebo niečo pod. Ako určite chápem, že pod, alebo menej ako priemer. Priemernosti, ale vykazujem svoju česť, lebo je rýdza. Zatiaľ čo genialita je falošná skrz-na skrz. Taký talent je faloš sama o sebe.

Ako sa postaviť k problému bytia. Vonkoncom nebyť, nikdy neprísť v úvahu. Ako ale neprísť k úrazu narodenia sa je otázne. Ako sa nedostať do konfliktu zo sebou potom ostáva jedinou otázkou. Ako neprísť k zlomenému väzu. Ako si nenabiť hubu. Ako sa zdokonaliť. Po príčine sa nepýtam a človek sa koniec-koncov odcudzí vždy nakoniec aj sebe lebo čo už má zo seba? Len problémy a nič iné. Ako kategoricky praktické. Pre prax existuje každá kategória ako kategória. Kategória muž a žena a podobne. A praktické úkony sa skladajú zo zachovávania si vlastnej tváre. Asi sa miniem s povolaním, lebo sa cítim povolaný do ničoho.

Chcem sa prekonať, ale nestačím asi z dobou. Tempo prudké. A na mne sa ukazuje už dosť únava s takého života. A cieľ je pritom ešte ďaleko, vlastne ho ešte nie je ani vidieť.

Čo všetko pritom nie je v nedohľadne. Všetko na čo si len spomeniem. Vlastné myšlienky sú v nedohľadne. A keď zem popolom ľahne tak sa isto vyjasní, ale bude už všetko preč.

Predznamenaním zániku, ktorý bude rýchli ako ten pád cez prsty. Zatiaľ čo niekomu skrze prsty život preteká tak mne cez nich padá. Doslovo mi padá život cez prsty, ktorými ho chytám ako za slovo. Ale život sa nedá chytiť za slovo a rýchlo ujde ako voda ako všetko čo padá.

Odkiaľ sa tu vzala divná predstava života po smrti. Už ani pred ňou si človek nie je istý životom, a čo ešte len potom.

Ostáva vziať tých pár drobných a ísť si cez mŕtvolu. Zneje to divne, ale takto to v praxi vyzerá. Každý odborník má svoj hrb.

Mojím hrbom je slovo a zo slova sa nedá vyžiť bez boja. Aký, že tam boj. Človek už má svoje miesto vybojované. Ale nie na slnku.

Keď je tvojím hrbom slovo tak sa máš aspoň začo chytiť. Chytiť a nechať sa viesť. Ale kam a za čím, keď sa zo slovami nedá vyhrať nič?

Vlastne som tú motiváciu stratil a neviem ako to dopadne, snáď aj zle. Neviem, čo mňa sa týka . Moje presvedčenie sa nerovná nule prečo by sa malo, keď som tú prácu písal tak som ju nepísal s tým, že bude blbá. A presvedčenie ešte mám. Ale nechce sa mi nad tým už rozmýšľať lebo som nad tým strávil veľké kvantum času a nakoniec mi neostanú než oči pre plač … čo ja som zač a čo si ty zač. Odpoveď a otázka. Kto z dvoch má, čo to dá. A kto nemá čo to dá lebo padá lebo …

Sa človek musí myslieť dokonca sa aby neprepočítal v opačnom smere hodinových ručičiek a hodiny začali ísť späť. Ale kde späť by len chodili? Čas predsa nemá svoj zdroj v hodinách. Kde tie idú tam nejde čas. Čas sa uberá svojím smerom nezávisle na hodinách.

Som asi sraľo no a čo? Čo mne take sa v živote podarilo aby som to riskoval, to málo čo som, alebo mám? Mám riskovať seba lebo je to to posledné čo mám? Čo si tým dokážem? Že nie som sraľo, ktorý nemá okrem toho, že je sraľo o čo prísť ? Načo je odvaha komu keď je sám sebou? Nie je bytie sebou vecou tej najvyššej odvahy? Riskneš seba, ale získaš čas, alebo čo? Alebo sa dostaneš do rizika, ktoré ťa uverhne do ešte horšieho rizika a s toho rizika ďalej až tak prejdeš všetky rizikové okruhy aby si stanul na začiatok a bol na odchode. Od začiatku na odchode dokonca, ale konca ten odchod neberie. Sám s kufrom a pred nosom sa ukrývajúc. Pred ním, alebo za ním?

Oblasť môjho ducha je v živote. Sám človek je systémom hodnôt, ktoré sa dajú vyvrátiť naopak. Tento systém hodnotový obrátený je aparátom vedomia v komplexe cítenia a myslenia. Ingrediencie vôle a búrajúce sa perspektívy. Ako sa dostať na rande do USA. Rande sa skončilo v prvej triede na základnej. Asi tam sa končia pre mňa tieto veci.

Odbúrať zmysel toho, že človek má vedomie. Pri plnom vedomí sa dať premôcť životom, ktorý chtiac-nechtiac eviduje. Je problém existovať … existovať je viac než problém. Pokiaľ nejde o rutinu a zvyk. Keď ide o rutinu tak existencia nebolí. Človek ten habitus nejak príme. Každý taký pokus ja habitus. Aj narodenie musel byť pokus, alebo nič než pokus. Nič viac ako o čo si sa pokúšal ty. Vyumelkované to tak celkom nie je. Vlastne sa nedá suverénne dištancovať od ľudí aby človek nemal výčitky, ale keď sa nedisťancuje tak ho izolujú od seba oni. Zato oni výčitky nemajú a dobré svedomie im ešte robí dobre.

Niektoré slová sa dajú príliš ľahko vysloviť, ľahko sadajú na jazyk ako lep a ľahko sa z neho zase skľznu. Formulovať abstraktné myšlienky je ťažšie preto je tak ľahké stratil zmysel cesty. A natom by ešte tiež nič nebolo len ten zmysel stratený po ceste. On ho nájde a dvihne a je ním nadčlovek. Sám tomu neverí, že ešte vyrástol tento plod. Pozdná kultúra je prísľubom sebazaprenia, ktoré je nad moje sily. Ako sa vec vyvinie neviem, lebo nič neplánujem len sa s toho nedosrať celkom ako mi sa darí vo vývoji. Ľudské sebavedomie muselo prejsť tiež istým vývojom. Nech už cesta bývala zlatá, alebo stredná, alebo večná. A, ktorá cesta nevedie nakoniec? Len taká, ktorá nemá … vlastnou cestou počatia do budúcna. Čo si počať, radšej nechať sa viesť. Niektoré slová sa dajú príliš ľahko vyloviť s pamäti ako tie ryby, ktoré sa k hladine obrátili bruchom. To sa stáva aj človeku. Nakoniec nemá žiadnu záruku ku svojej spokojnosti, ktorá ho rozoberá. Úmerne svojím proporciám ma asi rozobrala.

A na mňa sa spustil obvyklí prúd bolestných krívd jaksi od podlahy od, ktorej som to jaksi napísal. Ako som rád trochu, že som to napísal, že ako je za tým hodne ako útrpap hlavne po stránke myslenia a kvanta času aký som do toho dal. Ako neľutujem no snáď to nebude celkom zbytočná tá námaha. Ako snáď to neskončí tak, že to nestálo za tú námahu. A pritom sa do bludu človek rozchádza zo svojimi stereotypnými slovami, ktoré ťahá odkiaľsi ani nevie odkiaľ. Zo všetkého trudu a odporu k tomuto životu, ktorý by snáď človek ani nevystál nie ešte, že už ho musí uniesť a na druhý breh to má ešte kúsok. Nárok na viac si robiť nemáš, ale obno to bohužiaľ zato menej ani nestojí. A teda je toto rozhodnutie vlastne z núdze cnosť.

Osobnosť, ktorá sa v tebe našla tam možno bola nainštalovaná tvojimi predkami, alebo prapredkami, alebo dedkami, alebo babkami, alebo nejakými novými objektami túžby, Ale pokiaľ ide o mňa môžeš byť bez obáv od kedy ťa poznám už mi žiadny objekt za tú túžbu nestojí.

Bývali časy, ktoré som prebdel, ktoré som presníval, ktoré som v zabudnutí strávil ako bez duše telo. Telo bez duše sa trávi ľahšie.

Čo si ja viem pomôcť vie mi pomôcť každý. Z vlastného labyrintu sa nedá živý dostať. Steny holé sú v labyrinte a nikde ani stopa po nikom, ani živej duše bez tela a ani s ním. A cez tieto ťažkosti sa človek dostane do problémov aké si nezaslúžil. Ešte aby bojoval o problémy.

Musel som urobiť niečo čo by mi pomohlo sa zviditeľniť v tvojich očiach. Nakoniec sa tá predstava nestala skutočnosťou, ale tá skutočnosť sa stala predstavou.

Či už ma skántriš, alebo nie je na tebe ja som od života stale ďalej, hovorí sklamaný. Čím lepšie ťa poznávam tým menej odvahy žiť tvoj život a tým menej chuti si nechať diktovať podmienky samotou a tichom, ktoré ma obklopuje ako taký smrad plesnivej duše. A pritom som ešte len človekom, alebo teda prvým stupňom od, ktorého sa vyvíja dokonalosť do zvierat. Verím, že človek nesie fundament.

Mne si možno dala ultimátum, ale pre mňa tieto fáta naplatia. Ja som od zeme odlišný, ja som zo zemou v čírom nazeraní do jednoty svetla a tmy nevidel nič. A kto sa bude pýtať na mňa, ktorého nikdy nikto nevidel v pravom svetle, ktorý je jeden zo všetkých na, ktorého sa vzťahovala viera? Prečo kto uveril v Zarathuštru nie je záhadou. Záhadou je, že kto ho našiel aby v neho uveril. Kto hľadá nájde sa hovorí. Seba nehľadal, ale našiel Zarathuštru, ktorému verí, ale od, ktorého ma ďaleko tak ako má ďaleko od ideálu na, ktorý vidí očami nedostatkov. Statky sú naše nedostatky. Každý človek je len jeden ako originál. To snáď robí česť človeku a nie druhu. Druh hľadá len svojho sluhu. Transmisie vedomia bez vedomia seba, ktoré je vo zvierati. Pojmom je tu práve individuum po, ktorom je prírode nič. Nato príroda nemá ochotu. Tento rozdiel mu všetko rozdeľuje. A, ktorý rozdiel nerozdeľuje 

Zášť budí podozrenie od človeka k človeku nie je ďaleko. Svet v ktorom vládne pravá, alebo ľavá ruka nie je jeden na každý prst. Sami sa stratia, ale sami aj nájdu. O hodinu skôr po chlebe. Chlebe, ktorého lámanie už pripomína hodiny pravdy, ktoré nebijú do rytmu. Keby energia živila, ktorá ako taká žena neživí sebou. Vlastne krv mojej krve a život môjho života. Poznanie pre poznanie je vec morality. Nič ako moralita o stu chutiach a labutiach. Labutia pieseň na perách na spadnutie. Vypnutie hrude o polámanom chlebe a hlade na brade s mliekom novorodeniatka a mamutími horami na bielom pozadí modravých výšin. Smejeme sa prekonaným prekážkam, ale tým, ktoré máme pred sebou sa nestačíme ani diviť. Svoje životy na prelome do druhého radu skutočnosti, ktorá sa podela odkiaľ sa v nadchádzajúcom bytí vzala. Nie je zložité vidieť, že človek vie, ale vedieť, že človek vidí. Hodiny pravdy nabrali druhý dych. Mňa dostala až na roveň existencie s ktorej je isté, že sa človek zosype. Tá pravda, že sa človek zosypáva s existencie, ktoré je mu povedomá. Ako keby neexistoval nikdy do bodky. Akoby tu niečo nechal niekde stáť samotné, samotný život akoby tu nechal stáť na poli ako samého vojaka v poli. Nikto by si nebol všimol, že sa narodil nebyť toho plaču. A smiechu cez ten plač, ktorý mu tak nevonia. Ako slzy, ktoré nevoňajú, ktoré už miesto soli zhorkli.

Do vecí, ktoré sú ti isté, že ich dokážeš, že ich domyslíš, že sa na nich niečo naučíš vidíš, ale do vecí, ktoré sú ti vopred nejasné nemáš ako nahliadnuť len skrze prsty podozrenia. Pritom myslieť ti ide od ruky, alebo aj od prstov cez, ktoré ti je jasné, že sa v pravde nespoznáš. Tie ako aj ruky pália už len čo sa dotknú tej kože od hlavy po päty v plameni jedného ostrova.

Na tom sa nezhodneme, že čo len ja sa mám za čo. Je jedno, že čo v čom je a v kom je vlastného slova sa človek ešte nedoftípi tu nakoniec. Ten nos strčíš do piesku, ale hlava nejde von. Ako sup, ktorý sa na nerozoznanie od teba smeje. Aby tá bývala pravdou? Aby úsmev býval pravdou, aby človek dal za pravdu úsmevu?

Čo až už bude po všetkom budem ja tiež na sklonku do zabudnutia sa v koncoch na nohách dvoch na tenkom ľadovci zo špičkou v tanci pod hladinou bolesti o kriku s ktorého nepočuť vlastného slova od svitu do mrku. Výchova sa od slova na slovo do slova asi celkom nedá človeku vštiepiť. Niečo ako nosy umelé netreba lepiť a zakrývať si pred pravdou oči. Ale keď si treba zakrývať oči je pre pravdu neskoro chodiť na oči vôbec sa odkazovať.

Keď sa tak vezme sa v koncoch staviam do konca na zadné. Ako spoločne sa snáď doberieme niečoho čo nám je spoločné. Možno nepôjde o lásku, tá je sporná. Ako každá samota chce lásku, ale láska je v samote vecou rybacieho charakteru. Keď si spočítaš čo všetko kedy ryby zamlčali tak sa dorátaš do slova, ktoré človek povedal na prvý krát a naposledy od veci … človek hovorí od veci vždy, ale keď má tá vec rub a líc je tá samota chmurnejšia.